Вот очень характерные воспоминания типичного коренного братиславчанина о своем детстве в послевоенной Братиславе. Тут и про языки, и про словаков в Братиславе, и вообще много забавного, очень люблю этот фрагмент.
Medzi normálne povinnosti rodičov patrí naučiť svoje deti materinský jazyk.
V mojom pripade to bola čeština, aj keď vlastne neviem prečo, lebo nikto z našej rodiny sa v Čechah nenarodil, moji rodiči sa takto rozhodli zrejme z roztržitosti. Neskôr zistili, že to nie je veľmi praktické, lebo po vojne, a hlavne po mimoriadne tolerantnom slovenskom štáte, v Bratislave veľa Čechov nezostalo. A tak mama vedela po slovensky veľmi priblližne, otec pár slov a ja zopár nadávok, ako napríklad zasran alebo cicinbrus.
Na rozdiel ot babičky a strýka naši za slovákštátu nemuseli opustiť Bratislavu len vďaka tomu, že náš sused Bartáky mal známosti na úradoch a vybavil, že sú Rakúšania. Po vojne zase u tých istých známych vybavil, že naši nie sú nijakí Rakušania, ale Česi.Aj by som sa učil po slovensky, ale nebolo od koho. Chodievala k nám na kávu nejaka Márinény,
stará Prešporáčka zo Schulpeho kolónie pri Ymke, no tá nevedela po slovensky ani pozdraviť. Vždy pred Veľkou nocou nám chodila urobiť generálne upratovanie energická pani z Plaveckého Štvrtka. Naši ju nikdy nevolali po mene, vždy len povedali: "Zajtra príde Slovenka, Vierko, zoberieš malého von." To akože mňa.
Bol som hrozne zvedavý, ako taká Slovenka vyzerá. Znelo to exoticky a výnimočne, takmer ako Indiánka z kmeňa Dakota. Ráno sa Slovenka dorhnula v asi sedemdesiatych sukniach a s niečím neuveriteľným na hlave. Išlo o čepiec z nejakého záhoráckeho kroja, ale vyzeralo to veľmi excentricky. Na chrbte niesla obrovskú nošu, takže sa nezmestila do výťahu a musela sa výtrepať na štvrté poschodie pešo. Z noše vybrala tajomnú škatuľu s ešte tajomnejším obsahom. Vybalila z nej čosi, čo vyzeralo ako dve mačky stiahnuté z kože, ako keby to práve vyliezlo z brucha astronauta vo filme Votrelec. Dívali sme na to čudo zdesene, vraj to boli dve kozliatka, no vôbec sa nepodobali na tie z rozprávky. No a táto statočná Slovenka nám slávnostne oznámila, že to nám " posílá múj starý, aby ste mjeli co jest." Nás deti chytali mdloby napriek tomu, že my dovtedi živú kozu nevideli. Našťastie mama kozičky rýchlo odpratala z dohľadu a nikto ich u nás nikdy nejedol. Asi sme ich darovali domovníkovi, lebo ten rozprávky nečítal. Sranda začala, keď Slovenka začala rozdávať povely, v akom poradí sa ten ordnung unás bude odohrávať.
Jazyk, ktorým vládla, bolo všetko možné, len nie slovenčina. Sestra to už vedela posúdiť, lebo chodila do slovenskej školy. Slovenka všetko vyglančila, vyprášila, napastovala parkety a linoleum - to bolo v sobotu. V nedeľu sa farbili vajíčka a v pondelok k nám prišiel Dončo Jordanov - Bulgar, ktorému komunisti práve zhabali zelovoc na rohu Blumentálskej ulice oproti kostolu, - ďaľší návštevník, ktorý nevedel po slovensky ani zaťať.
Susedka pani Šilingerová, manželka architekta Klementa Šilingera, sa so svojím synom Čičkom aj so mnou rozprávala po česky, lebo mala korene v Čechách, a sused Bartáky po maďarsky, lebo mal známosti na úradoch. Tak kde som sa mal tú slovenčinu naučiť? Možno v blumentálskom kostole, ale tam bola taká ozvena, že farár mohol pokojne rozprávať hoci aj po finsky, vôbec by som na to nepřišiel.
- Tomáš Berka, Blumentálske BluesКстати, прекрасная книга, всем очень рекомендую.
Kto si málo neváži, viac si nezaslúži.